„Najväčšiu radosť mám, keď vidím, že ľudia verejný priestor naozaj používajú.“
Architektka Hana Laššová dnes pôsobí v tíme Trenčín 2026. Venuje sa projektom, ktoré pracujú s verejným priestorom, komunitami a postupnou premenou mesta. Namiesto navrhovania jedného objektu sa pozerá na mesto ako na celok. Zaujíma ju, ako sa v ňom ľudia pohybujú, stretávajú a ako môžu sami ovplyvňovať miesta, v ktorých žijú.
Projekt Mesto pretvorené pracuje s ulicami, námestiami aj sídliskami. Podľa čoho vyberáte miesta, ktorým je potrebné venovať pozornosť?
Je to kombinácia viacerých pohľadov. Pri niektorých lokalitách už malo mesto pripravenú štúdiu revitalizácie a prostredníctvom dočasných zásahov môžeme niektoré riešenia vopred otestovať. Zároveň tak dokážeme pracovať s obyvateľmi ešte predtým, než príde finálne stavebné riešenie.
Niektoré miesta vznikli jednoducho pozorovaním mesta a hľadaním lokalít, kde môže mať aj relatívne malý zásah väčší efekt. Dôležitá je tiež spolupráca s ľuďmi, ktorí tam žijú. Vďaka projektu Živé susedstvá máme v jednotlivých lokalitách miestnych obyvateľov, ktorí prichádzajú s vlastnými podnetmi, a my im ich môžeme pomôcť rozvíjať.
Čo podľa vás rozhoduje o tom, či miestom len prejdeme, alebo sa tam chceme zastaviť a chvíľu zostať?
Veľmi dôležité je, aby bolo vidieť, že sa o miesto niekto stará. Nemusí byť nové, ale keď človek cíti, že je udržiavané a že k nemu má niekto vzťah, ovplyvňuje to aj spôsob, akým ho používajú ostatní.
Zároveň je potrebné myslieť na rôzne skupiny ľudí. Seniori, rodiny s deťmi alebo mladí ľudia majú rozdielne potreby, preto je podľa mňa dôležité vytvárať priestory, ktoré ľudí skôr prepájajú a môžu v rôznych časoch alebo ročných obdobiach slúžiť na rôzne účely. Takýto multifunkčný priestor má potom potenciál žiť počas celého dňa.
Pri navrhovaní verejného priestoru sa stretávajú architekti, samospráva aj miestni obyvatelia. Ako zladiť ich často rozdielne pohľady a potreby?
Myslím si, že veľmi dôležitá je práca s dátami a participáciou, teda prizvať všetkých k jednému stolu. Samospráva by nemala byť iba tým, kto kontroluje dodržiavanie predpisov, ale mala by vedieť formulovať, čo od rozvoja konkrétneho územia očakáva.
Práve údaje o tom, ako miesto funguje a čo jeho obyvatelia potrebujú, môžu byť súčasťou zadania pre architektov alebo urbanistov. Mestá by tak mohli mať pri formovaní svojho prostredia výraznejší hlas, ktorý chráni právo obyvateľov na kvalitný život v meste.
Trenčín je tento rok Európskym hlavným mestom kultúry. Keď sa rok 2026 skončí, podľa čoho spoznáte, že mal pre Trenčín skutočný význam?
Viac než konkrétne projekty by som po roku 2026 rada videla dôkaz, že to niekoľkoročné úsilie stálo za to a že malo dosah najmä na miestnych obyvateľov, ich sebavedomie či otvorenosť voči novým veciam. Dôležité nebolo iba priniesť európsky kultúrny rozmer do malého mesta, ale aj podporiť aktívne skupiny obyvateľov v ich činnosti alebo rozvíjať susedské vzťahy naprieč mestom. Na tom sa neskôr dá stavať ďalšia časť príbehu tohto mesta.
Čo sa týka programu, naša organizácia by mala pokračovať aj po roku 2026 a prevziať časť existujúcich aktivít. Je dôležité, že mesto aj Trenčiansky samosprávny kraj hovoria o zachovaní určitej kontinuity.
Je práve kontinuita najväčšou výzvou podobných projektov? Aby po skončení EHMK všetko jednoducho nevyšumelo?
Áno. Veľmi dôležité je, aby zostal niekto, kto dokáže ľudí naďalej podporovať. V Trenčíne vznikol napríklad Inštitút participácie, ktorý pracuje s obyvateľmi aj mimo aktivít EHMK. Niektoré susedské skupiny si môžu časom založiť vlastné združenia a uchádzať sa o malé granty.
Pokračovať by mal aj Kreatívny inštitút. Samozrejme, bude fungovať v menšom rozsahu, ale je dobré vedieť, že tu zostane určitý garant ďalšieho rozvoja.
V jednom rozhovore ste spomenuli, že veľkým potenciálom Slovenska je jeho príroda. Kde je podľa vás hranica medzi rozvojom cestovného ruchu a momentom, keď už krajine začíname skôr uberať? Veď aj uprostred hôr dnes vznikajú veľké developerské projekty.
Je problém, keď sa rozvoj sústreďuje iba do niekoľkých najznámejších lokalít. Na Slovensku je množstvo menej známych prírodných oblastí, ktoré by mohli návštevníkom ponúknuť inú skúsenosť a zároveň rozložiť turistický tlak.
Dôležité je podľa mňa premýšľať aj nad tým, aký typ turizmu podporujeme. Nemusí ísť vždy o ďalší wellness hotel. Môže to byť zážitok založený na miestnej krajine, ľuďoch a aktivitách, ktoré sú pre daný región charakteristické.
Keď sa pozriete na zmeny, ktoré v Trenčíne vznikli v súvislosti s EHMK 2026, čo vám osobne robí najväčšiu radosť?
Keď vidím, že ľudia verejný priestor naozaj používajú. Niekedy stačí vidieť človeka sedieť v parklete alebo pri susedskom stole. Veci, ktoré robíme, samozrejme nie sú vždy dokonalé, ale práve preto ich vnímame aj ako experiment. Vidíme, čo funguje a čo nie, a môžeme sa z toho ďalej učiť.
Pre mňa je asi najdôležitejšie práve to, že tie miesta nezostávajú len projektmi na papieri, ale začínajú žiť vlastným životom.
